nedeľa 3. marca 2013

žijeme: vec srdca..

Opäť raz česká ELLE. Rozchod. Nie je to iba o slzách, výčitkách, smútku, zúfalých pokusoch dať sa znova dokopy. Anna Hubínková objavuje, že predstavuje i zdravotné riziko. Syndróm zlomeného srdca = tako-tsubo kardiomyopatia. 

"Zhruba posledných 10 rokov lekári skutočne evidujú diagnózu, ktorej sa laicky hovorí syndróm zlomeného srdca. Správne sa to volá tako-tsubo kardiomyopatia. Tako-tsubo je názov nádoby, do ktorej dávali japonskí rybári chobotnice. Je skonštruovaná tak, aby z nej nemohli vyliezť. Jej tvar pripomína srdce pri tejto diagnóze," vraví Josef Veselka - prednosta kardiologickej kliniky v motolskej nemocnici.
 K tako-tsubo kardiomyopatii dochádza, keď ste krátkodobo vystavení enormnému stresu. Jeho spúšťačom sa môže stať nielen rozchod s milovanou bytosťou, ale i hádky, úmrtie v rodine, skrátka čokoľvek, čo vás dokáže poriadne emocionálne vykoľajiť. "Ešte stále nemôžeme s definitívnou platnosťou povedať, čo toto ochorenie spôsobuje, ale väčšina odborníkov sa zhoduje, že tento stav odštartuje vysoká dávka adrenalínu a ďalších stresových hormónov, ktoré zapríčiňujú dočasné oslabenie srdečného svalu. Časť srdečnej steny sa prestáva sťahovať," vysvetľuje kardiológ.
V praxi si pod tým môžme predstaviť podobné príznaky ako sa objavujú pri infarkte myokardu. Teda tlaková až pálčivá bolesť na hrudníku (niekto to prirovnáva k rozpálenej žehličke priloženej na hruď), ktorá môže vystreľovať do končatín, či do krku. Vyžaruje niekedy až do brady, medzi lopatky, či do ramien alebo brucha.
(citácie z článku Srdeční záležitosti, autor Anna Hubínková, ELLE Únor 2013, str. 100-101)

Každá z nás to už zažila, nielen raz, určite niekoľkokrát. Rozchod s mužom, o ktorom sme verili, že je ten pravý. Či už to bol naozaj "on", alebo sme si to len mysleli. Mne sa to stalo pred rokom. Všetko bolo krásne, vídavali sme sa skoro každý deň (pracovali sme pre jednu firmu), síce s malými chybičkami, ale každý vzťah má svoje muchy,  dôvody, prečo sa viac snažiť. Dôvody hľadať kompromisy. Jedného dňa mi zahlásil, že by sme si mali dať prestávku, lebo je už unavený z toho, ako často sme spolu. Po asi týždni mi poslal sms s textom, že by sme to mali ukončiť. Zavolala som mu naspäť, nech mi to aspoň povie rovno do očí. Vtedy sa to stalo prvýkrát. Tá ťažoba na hrudi. Prišiel, v podstate mi nedal žiadny rozumný dôvod, len niečo v zmysle, že som super ženská, len má pocit, že by nám to už dlhšie neklapalo a postupom času by sme sa začali podvádzať. Hmm, neviem.. Nemala som slov, nemala som argumenty, odišiel..

Akoby toho nebolo málo, asi týždeň na to prišli výsledky z preventívnej prehliadky. Niečo asi nebude v poriadku, vysoké hodnoty pečeňových testov. S podozrením, že za to môže antikoncepcia, ale pani doktorka nechcela nič nechať na náhodu, poslala ma na sono pečene. Pán doktor akurát asi zaúčal, tak mi mala pani "asiskorodoktorka" mala "jazdiť" po celom bruchu. "Ukážte mi pečeň, pankreas, atď, atď.." Keď tu zrazu 47mm Votrelec!! Pán doktor sa ma opýtal, či viem, že mám na vaječníku cystu. "Hmm, no jasné, doma mám vlastné sono a pravidelne sa kontrolujem," preblesklo mi mysľou. Tak ma poslali s "fotkami" Votrelca za mojou gynekologičkou, ktorá mi z chladnou tvárou oznámila, že už narástol. Ostala som celá bledá, hlavou sa mi premietali otázky, že čo teraz?? Je to vážne?? Bála som sa.

Gynekologička navrhla tiamínové injekcie, každý deň, 10dní, potom po ďalšej perióde na kontrolu, cysta by mala byť preč. Nebola. Opäť mi prebleslo hlavou: "A čo teraz??" Dali mi číslo na jedného výborného odborníka na Kramároch, nech sa tam objednám, vyzerá to na operáciu. Začala som sa veľmi báť. Pán prednosta len potvrdil, že operácia je nutná.

Celé noci som preplakala, raz kvôli strachu z operácie, raz kvôli rozchodu, niekedy pre oboje naraz, dochádzali mi sily. Na ňho som ale prestávala myslieť, teraz boli dôležitejšie veci.

Chodila som po rôznych predoperačných vyšetreniach. A potom to prišlo, prišiel 9. máj. Mala som prísť medzi 7-8 ráno, dali ma na izbu k ďalším 3kočkám približne v mojom veku. Moje posledné jedlo bol obed, už ani neviem, čo to bolo, asi nič extra, keďže si na to nespomínam. Ďalšie inštrukcie boli už nejesť, mohla som sa iba napiť, aj to najneskôr o polnoci naposledy. Ďalšia nepríjemná procedúra, ktorú som musela podstúpiť, bol klystír. Nechápem, ako to niektoré modelky (alebo aj pornoherečky) môžu podstupovať dobrovoľne. A aby som nezabudla, musela som mať odlakované nechty!! (Vďaka Bohu za ochotnú švagrinku, že mi doniesla odlakovač) Už len tabletka na dobrú noc a deň D. pred nami. 

Vstala som dosť skoro na moje pomery, aj keď v nemocnici čas plynul ináč. Na raňajky som ísť nemohla (horšie, že ani piť a bola som príšerne smädná), tak som len znova pretrpela klystír a ešte som si poležala v posteli, s knižkou v ruke, ani som nevedela ako, zaspala som. Zrazu som len zacítila ruku sestričky, ako ma budí a vraví, že už je čas. Nebolo to ďaleko, ale pripadalo mi to, ako tá "Zelená míľa" z rovnomenného filmu, posledná míľa pred smrťou (v mojom prípade samozrejme s nie tak tragickým koncom). Odviedli ma do miestnosti, kde som na seba mala obliecť takú tú zelenú zásteru s voľným chrbtom. Sestrička povedala, že o chvíľu príde pán doktor. Prišiel mladý muž, tipla by som mu menej odo mňa a zaviedol mi infúziu. Potom mi tam pichol náladovku, chvíľu počkal, prišiel ďalší a ťahali ma na operačku. Posledné, čo si pamätám, je doktor, ktorý ma šiel operovať, mal farebnú čiapku, ľahla som si, povedala som: "Zmráka sa, stmieva sa!" a zrazu tma, nič. 

Mala som sen. Ale ono to nebolo ako sen. Sny, aj keď sa v nich objavujú reálni ľudia, bývajú v nereálnych situáciách, alebo naopak. Ale toto, videla som reálne obrazy, veci, čo sa naozaj stali. Akoby som pozerala film o svojom živote. Myslela som, že umieram. Niečo zvláštne som si však uvedomovala, všetky tie momenty, všade figuroval ON. Naše zoznámenie, ako sme boli na bratovej svadbe, ako sme sa tam dali oficiálne dokopy, Silvester - najkrajšia pusa v mojom živote...
Po "chvíli" som sa začala preberať, cítila som strašné bolesti a ako mi tečú slzy. Všetko ma bolí, nevládzem sa pohnúť, ale žijem. A ten sen?? Časom som si uvedomila, že bol znamením, že ON bol fakt ten pravý pre mňa. Avšak..

Priviezli ma na izbu, stále v bolestiach, ale zaspala som. Keď som sa zobudila, všetko stále bolelo, ale čo bolo horšie, ten smäd. Príšerný smäd, kašeľ, pri ktorom ma bolelo brucho. Taktiež ma bolelo hrdlo, ale nemohla som sa ešte napiť. Potom konečne, voda. A čo teraz. Rozprávali sme sa s babami na izbe. Každá mala svoj príbeh, svoju diagnózu, svoju historku po náladovke.. Veľa sme sa nasmiali, síce aj to príšerne bolelo, cítila som, že žijem, že to bude fajn. 
Som vďačná pánu doktorovi, že si s votrelcom poradil, ale určite nemôžem zabudnúť spomenúť sestričky za ich trpezlivosť a ochotu. 
Kázali nám pár hodín po prebudení, keď už si budeme trúfať, aby sme sa premohli a prešli sa na malú na WC, samozrejme pod ich dozorom. Keďže som si už myslela, že to zvládam, zavolala som sestričku na "prechádzku". Na moje prekvapenie bolo WC ďalej, ako som si pamätala. Zatmelo sa mi pred očami a zviezla som sa na zem, pohotová sestrička ma však stihla zadržať, aby som sa nedoudierala, dvihla mi nohy a odhmlilo sa mi pred očami. Prvý pokus zlyhal.. Ale hlavne nezúfať. Ešte pár hodín som poležala, keď sa mi vrátila odvaha, zavolala som sestričku, druhý pokus sa podaril. Odvtedy som sa už "preháňala" po chodbách, síce jemne zhrbená a rýchlosťou dôchodcu o paličke.

O pár dní ma pustili domov, pán prednosta potvrdil, že Votrelec je von, cítim sa lepšie, nie je dôvod ma tam viac zdržiavať. Doma som si prečítala prepúšťaciu správu. Bolo v nej ale ešte čosi, čo mi nepovedali.
"vykonaná LSK pri nej vyslovené podozrenie na PCO syndróm, vykonaný drilling ovárií"
Začalo ma to zaujímať. PCO syndróm, čo je to? Je to vážne? Dá sa to liečiť? Následky? V Google som našla pár odkazov:
v angličtine

Vyhliadky sú rôzne, liečba rozmanítá, preto dúfam, že to raz možno bude fajn a ak sa mi pripletie ďalšia podobná prekážka do cesty, hravo si s ňou poradím.

Naspäť k môjmu srdiečku, môj príbeh nekončí šťastne. Zatiaľ. Prednedávnom som zistila, že ON má priateľku. Na hrudi ma zabolelo znova, tentoraz viac ako predtým. Dvakrát zlomené srdce, kvôli jedinému chlapovi.. Potrvá, kým si ho "vyliečim" a nechám ďalšieho vstúpiť. Ale podstatné je, že to nevzdávam.. Verím, že príde deň, kedy ho niekomu znova dám ako na dlani a on mi na oplátku dá to svoje.




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára