poviedka: čas vypršal

Párty

Marekov najlepší kamarát / spolubývajúci Mišo má narodeniny. Veľká párty u nich doma. Chodím síce s Marekom už vyše roka, ale s Mišom sa až tak dobre nepoznáme. Neviem prečo, on si ku mne očividne cestu nehľadal a ja sa nebudem vnucovať. A celkovo mi prišiel ako záletník, ktorý Mareka určite nahovára na hlúposti. Ale to bol môj dojem, trošku ma aj mrzelo, že sa nepoznáme, možno by som naňho zmenila názor. No napriek všetkému aj ja som dostala pozvanie. Keďže ho až tak veľmi nepoznám, stavím na fľašu Jamesona ako dar pre oslávenca. Kvetované šaty, vysoké čižmičky, vlasy dohora, linka, červený rúž. Vyzerám dobre, sama si to musím uznať. Prichádzam cca pol hodinu po „oficiálnom“ štarte párty (aby som nebola za nedočkavú, ale tiež nechcem veľa zmeškať, veď Marek o tom hovorí ako o „párty storočia“). Trošku ma zamrazilo. Je tu aj ich kamarátka Jana. Slečna, o ktorej viem, že má zálusk na Mareka a dáva to vždy patrične najavo. Povedala som si ale, že dnešok si budem užívať a nič ma nerozladí.

Ten pocit

Večer to bol skvelý, chalani neklamali, párty to bola ako hrom. Hrala dobrá hudba, podľa môjho vkusu, konečne som lepšie spoznala Miša, mali sme spolu celkom príjemný rozhovor. Priznal sa mi, že si o mne myslel, že som mrcha, ale zistil, že to asi nebude pravda a ako na Marekovi vidí, že ho robím takým iným, vraj lepším, šťastným, ale.. Marek takmer celý večer strávil v prítomnosti Jany. Samozrejme, tu a tam ma prišiel pozrieť, pobozkať ma, opýtať sa, či mi niečo nechýba, lenže.. Bol s Janou.. Niežeby som sa cítila ohrozená, Marekom som si istá, ľúbi ma, ale ten pocit.. Keď som videla, ako s ním celý čas flirtuje.. Zvieralo mi žalúdok, mala som obavy. Našťastie sa nič zlé nestalo, až kým..

Ranná kávička

Skoro všetci hostia odišli, na byte ostali len domáci Mišo s Marekom, ja a Jana. Marek bol nevládny, Jana vyzerala v pohode, aj keď toho popila celkom dosť. Ponúkla som sa Mišovi, že mu pomôžem upratať aspoň ten najväčší neporiadok. Najskôr som však pomohla Marekovi do postele, nevyzeralo to s ním dobre, trochu to prehnal. Jane to očividne úplne nesadlo a zaspala po sediačky. Mišovi som ju pomohla som ešte uložiť sa na gauč, keď v tom jej prišlo nevoľno a ošablila mi celé šaty. Mišo sa ponúkol, že mi požičia nejaké svoje väčšie tričko, kým si preperiem a nechám vyschnúť svoje šaty. Nemohla som zaspať, bála som sa o Mareka, tak som sa len uvelebila v kresle a sledovala ho. Ráno som sa zobudila celá polámaná v kresle, nebol to práve múdry nápad. Skontrolovala som Mareka, či vyzerá v poriadku a mierila som do kuchyne. Nutne som potrebovala kávu. Priznám, trošku som trieskala, ale dúfala som, že sú všetci ešte tak mimo, že nikoho nezobudím. Konečne som ju našla. „Ránko Deniska, urobíš jednu aj mne, prosím ťa?“ strhla som sa, keď do kuchyne vošiel Mišo. „Ránko, jasné!“ odvetila som. „Rozmýšľam, či neskočím do samošky a uvarím polievku, urobí vám dobre.“ „Skvelý nápad, ale do samošky skočím ja, predsa len si návšteva a iba v tričku budeš asi pútať pozornosť,“ obaja sme sa zasmiali. „Čo potrebuješ?“ opýtal sa. „Trošku som vám to tu prekutrala, čosi máte, ale potrebujem ešte mrazenú zeleninu na polievku, bujón a detskú krupicu.“ „Jasná vec, hneď som tu, ty zatiaľ, prosím ťa, priprav tú kávu.“ Urobila som jej viac, keby sa zobudil Marek, alebo Jana. Sadla som si na balkón, vychutnávala prvé lúče slnka, popíjala kávu.

Hrdličky

Mišo sa vrátil. Mal všetko a chcel mi pomôcť. Triasli sa mu ale ruky, tak som ho len poprosila nech si len sadne a asistuje mi iba slovne. Na oleji som opražila zeleninu, zaliala vodou, pridala bujón a nechala variť. Medzitým sme sa rozprávali. Zmenila som na Miša názor, nie je to zlý člověk, iba musí ľudí spoznať, až potom sa otvorí. Priznal sa mi, že sa mu páči Jana, iba nevie, ako jej to má povedať. Dala som mu pár rád, s želaním „veľa šťastia“ a cítila som sa spokojne. Aj vnútorne. Začala som miešať vajce s krupicou na halušky, Mišo povedal nejaký sprostý vtip, tak som sa neudržala a veľmi som sa rehotala, len v tom prišiel Marek. Pokrčený, namrzený a očividne sa mu nepáčilo, čo videl. „Aha ich, hrdličky!“ „Dobré ráno!“ pozdravila som. „Ako pre koho dobré!?“ povedal Marek skoro krikom a ja som nechápala. „Ako ste sa vyspinkali, hrdličky?“ Stále som nechápala. „To si mi teda pekný kamarát! To je moja priateľka!“ „Prosím?“ skríkli sme s Mišom obaja. „Veď má na sebe tvoje tričko, nehovor, že sa nič nestalo! Určite ste „využili", že som bol večer mimo a ešte teraz si tu takto bezočivo hrkútate!" Mišo ma chcel brániť, ale Marek neustále iba kričal. „Nechcem ani jedného z vás už nikdy vidieť!“ Nakoniec sa len otočil a odišiel. Tresol vchodovými dverami. Do očí sa mi tisli slzy, veľmi sa ma to dotklo. Obliekla som si skoro suché šaty a šla domov.

Zlomená

Niekoľko nasledujúcich dní som preplakala a preležala v posteli Nevedela som, čo robiť. Pocity sa vo mne striedali. Bola som nahnevaná, smutná, zlomená. Nahnevaná hlavne na seba.. Že som sa nebránila.. Veď som nič neurobila.. Iba som sa konečne spriatelila s jeho najlepším kamarátom. To ja by som mala byť nahnevaná, on sa mi celý večer poriadne nevenoval a nebránil sa flirtovaniu s Janou. Pomaly som prestávala plakať. Prešlo pár dní, zazvonil mi telefón, bol to Marek. Nedvihla som, nechcela som ho počuť. Množstvo telefonátov rástlo, ale ja som mu stále nedvíhala. Cítila som sa zle, zle z toho, že som bola neprávom obvinená. A nevedela som, čo mu poviem.

Čas vypršal

Otvorila som si vínko, zapla romantický film, zamuchlala sa do periny a uvedomila som si, ako mi chýba. Zazvonil zvonček, zľakla som sa. Otvorila som a keď som zbadala Mareka a ešte s kyticou bielych tulipánov, chcela som sa mu vrhnúť do náručia, začať ho bozkávať a nikdy neprestať. Namiesto toho som zavrela dvere, ale v poslednom momente mi tam strčil nohu. „Deniska, musím s tebou hovoriť! Mrzí ma to, som idiot!“ Pootvorila som dvere, ale nepustila ho dnu. „Máš pravdu! Máš dve minúty!“ „Je mi to ľúto! Pochop ma, bol som mimo, zbadal som vás dobre sa baviť, ty si bola v Mišovom tričku, čo som si tak mohlo myslieť?“ „No hlavne si si to mohol nechať vysvetliť!“ „Viem, mrzí ma to, pár dní som sa Mišovi vyhýbal, ale potom ma prinútil si ho vypočuť. Skoro ma zbil, aby som ho vypočul a prebral sa. Povedal mi, ako to celé bolo, aj pár vecí, ktoré som nečakal. Vravel, ako žiariš, keď o mne hovoríš, ako cítiť tvoju lásku ku mne. Odkedy ťa poznám, robíš ma lepším, že to, čo je medzi nami, je ozajstné. A že budem pekný idiot, ak to s tebou čo najskôr neurovnám. Neviem, či mi niekedy odpustíš, ako som sa zachoval, ale milujem ťa ako som nikdy nikoho nemiloval. Som tu a dúfam, že sa nado mnou zmiluješ a dáš mi ešte šancu. Chcem ťa urobiť najšťastnejšou ženou na svete.“ „Tvoj čas vypršal!“ povedala som so slzami v očiach. Pozrela som Marekovi do očí a videla, že to myslí vážne. Znervóznel. Po chvíli som to už nevydržala a opýtala som sa ho: „Nechceš víno? Pozerám film.“ Bolo na ňom vidieť, že nechápal, ale keď mu to o pár sekúnd došlo, dal mi tulipány, schytil ma okolo pása, druhou rukou ma chytil za krk, pozrel mi do očí: „Už ťa nikdy nechcem pustiť!" a pobozkal ako nikdy predtým.